Čo vlastne čakáš od života? Čo ťa skutočne baví? Po čom túžiš v hĺbke svojej duše? Vieš to? Premýšlaš niekedy nad tým?

Naše pocity nespokojnosti často vychádzajú z neujasnenosti našich postojov a túžob. Niekedy sa zmietame v nerozhodnosti medzi tým, čo robíme a tým, čo by sme chceli robiť; medzi tým po čom túžime a po čom by sme chceli túžiť. Ak aj Ty s takýmto niečím bojuješ a často sa cítiš nespokojný so svojou situáciou, tak je možno dobré na chvíľu sa zastaviť a ujasniť si odpoveď na jednu zo základných otázok. Čo vlastne chcem?

Myslím totiž, že našim najčastejším problémom je, že nevieme presne, čo chceme. Robíme mnoho, často dobrých, vecí, no nevieme, či je to skutočne to najefektívnejšie; či je to to, na čo sme boli stvorení. Či tým naplno využívame svoje schopnosti a potenciál. A keď také obdobie nejasností trvá dlho, aj stupeň našej nespokojnosti rastie. Robíme kopec výborných vecí, za ktoré by sme mohli byť vďační, no naše vnútro je postupne zapĺňané a pohlcované nespokojnosťou oberajúcou nás o život. Je to najvyšší čas zastaviť, vypnúť, a poriadne sa zamyslieť. Čo vlastne chcem?

Ježiš sa často ľudí pýtal, čo chcú:

“Čo chceš, aby som ti urobil? Slepec mu povedal: Rabbúni, nech vidím.” (Marek 10:51)

“Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali mu: Pane, nech sa nám otvoria oči!” (Matúš 20:32)

“Keď ho Ježiš videl ležať a spoznal, že je už dlho chorý, opýtal sa ho: Chceš vyzdravieť?” (Ján 5:6)

Nemyslím si však, že to bola náhoda. Ježiš vedel, že niekedy je pre ľudí, ktorí dlho bojujú s niečím zlým, ťažšie zbaviť sa tej zlej veci a začať odznova (takpovediac s čistým štítom), ako len byť ďalej nespokojný a zápasiť s tou ohavnou a život ničiacou silou. Niekedy je totiž jednoduchšie zostať takí, akí sme, napriek bolesti, ktorú to prináša, ako sa vystaviť novej, nepoznanej (hoci len dočasnej) bolesti, ktorú prináša zmena uzdravenia. Myslím, že to bol C.S.Lewis, ktorý citoval jednu ženičku: “Viem, že toto, čo žijem je peklo, ale aspoň v ňom poznám všetky ulice.” Aké tragické! Nie je spokojná so životom, ktorý žije, ale strach z nepoznaného ju väzní v tom krutom pekle, ktoré žije. A tak sa sama odsudzuje k večnej frustrácii a nespokojnosti.

Chceš znova chodiť? Chceš znova vidieť? Ježiš chcel, aby si to chromí a slepí ujasnili. Pre niektorého z nich totiž mohlo byť oveľa “pohodlnejšie” zostať slepým a žobraním si zaobstarávať, aj keď mizernú, ale aspoň dáku obživu. Šomral by ďalej nad svojím ťažkým osudom, ale možnosť zmeny nebola taká lákavá ako “pohodlie” poznaného utrpenia. Chcem skutočne vyzdravieť? Chcem vidieť? Ježiš neuzdravil nikoho chorého proti jeho vôli. Vrátil zrak iba tým slepcom, ktorí túžili vidieť.

(Niekedy možno utekáme a skrývame sa pred touto nepríjemnou otázkou. Vieme, že by nás nútila zastaviť sa, rozmýšľať a možno prijať nejaké opatrenia vedúce k zmene. A zmena nebýva príjemná. Narúša pohodlnú, aj keď možno nepríjemnú, ale rutinu.)

Nuž teda, som spokojný so svojím životom? Ak nie som - čo vlastne chcem? Po čom túžim?

Som ochotný zaplatiť cenu uzdravenia, cenu, ktorú prináša bolesť zo zmeny k lepšiemu? Ak však nie, tak nech mi je jasné, že som odsúdený na živorenie v nespokojnosti.

Ak však som ochotný niečo zmeniť, tak len smelo do toho! To je jediný spôsob, ako zabiť nespokojnosť! A opäť nájsť život.