Staré veci pominuli, hľa nastali nové

Sme zvyknutí vidieť toľko utrpenia a bolesti v telke alebo na internete, že sme voči nemu tak trochu znecitlivení. Mám taký pocit, že by sme mali viacej prichádzať do styku s bolesťou. Nehovorím tu teraz o nejakom masochizme alebo samotrýznení. Myslím na to, že by sme mali byť viacej citliví na útrapy druhých ľudí.

Hovorím tu o uvedomení si, že okolo nás sú ľudia, ktorých súženia sú väčšie ako si vôbec vieme predstaviť. Nie je to predsa naším privilégiom ako aj zodpovednosťou nosiť si navzájom svoje bremená (Galaťanom 6:2)? A nielen sa tešiť s tými, čo sa tešia, ale aj plakať s tými, čo plačú (Rimanom 12:15)?

Niekedy mám pocit, že my ľudia západnej kultúry sme akosi spohodlneli a zleniveli. Akoby sme už neboli schopní sebazaprenia a sebaobety. Máme všetko, čo chceme a to nás možno robí neschopnými vidieť tých, čo sú v núdzi.

A v skutku. Okolo nás sú doslova tisíce a tisíce zranených ľudí. Zneužívané deti, z ktorých sú teraz odrastení dospelí, avšak hlboko vo svojich dušiach nosia doráňané srdcia; zanedbané siroty, ktoré sa nikdy nenaučili ako dávať a prijímať lásku; fyzicky alebo emocionálne opustené manželky svojimi na alkohole, gamblingu alebo pornografii závislými mužmi; skľúčené a neisté dievčatá, ktorých nízke vedomie vlastnej hodnoty vedie do hrozivých extrémov prejedania sa alebo anorexie; zženštilí a plachí mladí muži, pre ktorých pasívni a často absentujúci otcovia nikdy nemali slovo povzbudenia alebo uistenia; opustení a zanechaní starí otcovia a staré mamy, ktorých deti a vnúčatá nemajú žiadny čas ani náladu sa s nimi stretnúť a potešiť ich na duchu; všetci tí chronicky chorí vo svojich domovoch alebo nemocniciach. A zoznam by mohol pokračovať ďalej, stačí sa len pozorne rozhliadnuť okolo nás. Všetci títo potrebujú byť objatí a uzdravení.

Je to náhoda, že sa Ježiš tak často stretával so žobrákmi, hriešnikmi, slepcami, malomocnými, deťmi, vydedencami spoločnosti, vdovami, chorými, atď.?

Je to náhoda, že Duch Svätý inšpiroval Pavla pri písaní týchto slov:
“Veď sa pozrite, akí ste boli povolaní, bratia! Nie mnohí múdri podľa tela, nie mnohí mocní a nie mnohí urodzení. Avšak bláznivé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil múdrych, a slabé vo svete vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných; neurodzené vo svete a opovrhované vyvolil si Boh; nejestvujúce vyvolil si, aby zmaril to čo je, aby sa nik nechválil pred Bohom.” (1.list Korinťanom 1:26-29)

Alebo, že v Jakubovom liste je napísané:
“Čistá a nepoškvrnená zbožnosť pred Bohom a Otcom je: Navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni, a seba zachovávať nepoškvrneného svetom.” (Jakub 1:27)

Túžim, aby sme boli viac všímaví k takýmto ľuďom. Potrebujeme sa dotknúť ich bolesti. Potrebujeme nechať Ježiša, aby sa ich dotkol (aj cez nás) a uzdravil ich.

Pokračovanie nabudúce. Ak máte chuť, napíšte mi, čo si myslíte.

Robiť dobre druhým je veľmi cnostný cieľ. Znamená to kráčať s Ježišom a robiť to, čo by robil on (Skutky 10:38). Ukazovať svetu, že kráľovstvo Božie už prišlo a že skutky, ktoré konáme sú oslavou Boha, príchodu jeho kráľovstva a predzvesťou toho, čo ešte len má prísť pri jeho druhom príchode (Efezanom 2:10, Matúš 6:10, Rimanom 14:17-18, 2. Petrov 3:13).

Každému je jasné, že robiť dobre nie je vždy ľahké. No vždy je ľahšie robiť dobre tým, ktorí sa z toho tešia alebo aspoň našu službu a pomoc prijímajú. No, čo vtedy, ak konať dobro je ťažké? Ak robiť dobre kvôli druhým a pre druhých neprináša žiadne pochopenie ani vďaku?

Boh od nás nechce, aby sme niekomu “vnucovali” našu pomoc alebo snahu urobiť dobre. Nie sú však chvíle, keď robiť dobre druhým je tým najlepším, čo môžeme urobiť (tým najväčším dobrom) a to aj napriek nepochopeniu, možno odmietaniu alebo neochote to dobro prijať tými, ktorým ho chceme prejaviť?

Niekoľko hodín pred svojou smrťou Ježiš večeral so svojimi učeníkmi. V jednej chvíli urobil niečo úplne nepochopiteľné. Všetkých to ohromilo. Možno sa im od údivu zastavil dych. Vstal od večere a začal im umývať a utierať nohy (Ján 13:4-5). Nikto z nich to vtedy nechápal. A tak sa Peter snažil jemne mu to vytknúť: “Pane, ty mi umývaš nohy?” (Ján 13:6) No Ježiš vedel presne čo robí a prečo to robí. Vedel, že to nepochopia, ale že to chce urobiť: preukázať im dokonalú lásku (Ján 13:1). Spôsobom, ktorý bol pre neho prirodzený, no pre nich zatiaľ nepochopiteľný. A preto odpovedá Petrovi: “Čo ja robím, to ty teraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.” (Ján 13:7)

Koľkokrát bolo to, čo Ježiš robil nedocenené alebo nepochopené? Stačí si len prelistovať evanjeliá. A možno najťažšie pre nás kresťanov, žijúcich 2000 rokov po tom, čo sa to všetko odohralo, je vidieť, ako sa mu rúhajú, ešte aj keď je na kríži: “Hej ty, čo boríš chrám a za tri dni ho postavíš! Zachráň seba samého a zostúp z kríža!” (Marek 15:29-30) My už chápeme, že na kríži vrcholila jeho služba, že dokonával svoje dielo, ale čo oni? Nechápali to, vysmievali sa mu a rúhali!

Aké ťažké je robiť to, čo je správne, keď nás ľudia naokolo za to znevažujú! A o koľko ťažšie je to robiť priamo pre nich a kvôli nim. Nemáme vtedy pokušenie s hnevom si ich premerať a povedať: “tak už dosť vy nevďační, vôbec neviete, čo tu pre vás robím? Nevidíte, že toto všetko je pre vás?!” Hmm, a ako často to robíme! A koľkými spôsobmi. Nielen priamo hnevom a odvrknutím. Niekedy nepriamo a nenápadnejšie: zatrpknutím, ľahostajnosťou alebo krutým cynizmom.

To však nebol spôsob nášho Pána. Ježiš ešte aj trpiaci na kríži bol schopný povedať: “Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” Nezatrpkol ani v tej najtrpkejšej chvíli. Ale svoje srdce si úplne otvoril pre ľudí. Robil to najlepšie, čo vedel: robil dobre do posledného dychu.

Je ľahké ho v tom nasledovať? Nie vždy. Ale je cenné sa o to znova a znova snažiť? A ako veľmi! Robiť dobre má zmysel! Aj keď to ľudia odmietajú a nechápu. Teraz to nechápu, ale neskôr to možno pochopia!