Staré veci pominuli, hľa nastali nové

Na Seattli a okolitých mestečkách sa mi páči obrovské množstvo prírody, ktorým sú obklopené a doslova preplnené. Košaté stromiská, mladé stromčeky, divoké kríky a porasty, obstrihané živé ploty, kvety všetkých farieb, upravené skalky, rozľahlé ale aj kompaktné parky, a všade jemno pokosené anglické trávniky. Cesty a chodníky sú dokonale upravené. Z oboch strán lemované stromami, často doplnené o chodníky pre cyklistov a peších, ktoré sú zo všetkých strán obkolesené ďalšími dokonale skosenými trávnikmi a kvetmi. Obrubníky chodníkov majú všade rovnakú výšku, nikde neprečnievajú; cesty sa neprepadávajú a daždová voda neostáva stáť na cestách, ale odteká z perfektne zaoblenej vozovky do nenápadných kanálov pri obrubníkoch.

A to hovorím len o tom ako sú upravené mestečká v Seattli a jeho okolí. Samotné mestá sú doslova ponorené do prírody ako čerešne v piškótovom ceste.

Spôsob, akým sa tu snúbi civilizácia s prírodou je naozaj vkusný. Veľmi vhodné klimatické podmienky idú ruka v ruke s akousi ľudskou citlivosťou a snahou nezničiť všetko pekné.

V Seattli sme už dva týždne, ešte nám tu ostáva ďalších sedem dní. Dva dni sme mali voľnejšie, kedy sa nám podarilo urobiť výlet do centra Seattlu a jeden k vodopádom Snoqualmie. Ak nám vyjde čas a počasie, tak by sme ešte chceli ísť pozrieť niečo pekné. Tu je niekoľko slov a obrázkov z našich výletov.

Zľava doprava: typická vozovka s chodníkom pre cyklistov, novými záhonmi a čerstvo vysadenými stromami a chodníkom pre peších.

Chlapík v košeli “tvaruje” ozdobný krík. Je ťažké cestovať aspoň 10 minút mestom a nevidieť niekoho kosiť trávnik alebo strihať nejaké stromčeky.

Space Needle. Veľká atrakcia v centre Seattlu. Výhliadka na celé mesto zhruba z 200 metrovej výšky. (Ak kliknete na obrázok, môžete sa dostať na oficiálnu stránku, kde sú aktuálne web kamery Seattlu.)

Predavač morských ráčikov na mestskom trhu v centre Seattlu. Na tomto trhu bolo možné vidieť neskutočné množstvo rôznych rýb a morských potvôr. Obrovských veľkostí a neznámych mien.

Čajka oddychujúca v prístave. Pozoruje okolie a turistov polihujúcich na nedaľekom trávniku.

Vodopády Snoqualmie. Zišli sme až dole k rieke. Pohľad na hučiaci vodopád vytvárajúci vodný opar bol uchvacujúci.

Machom obrastené stromy vytvárali dokonalú rozprávkovo-tajomnú atmosféru.

Veverička pochutnávajúca si na dobrom obede sa nedala rušiť otravnými turistami.

Pobyt v Duncane (Oklahoma) sa nám pomaly končí. Zažili sme tu mnoho zaujimavého. Veľa, veľa stretnutí s ľuďmi (v priemere asi 2,5 stretnutí za deň), jednu takmer potopu a pre mňa nezabudnuteľné “ham and eggs”.

V sobotu riadne pršalo. Najprv to bolo veľmi osviežujúce. Poriadna búrka. Na chvíľu ustála a potom znova. To som nevydržal a začal som to kamerovať, lebo tá dažďová smršť naozaj stála za to. No po zhruba šiestich hodinách to prestávala byť zábava. Mohutné kvapky neprestávali neúnavne dorážať, zatiaľ čo v telke oznamovali nebezpečenstvo záplav. Odporúčali ľuďom zostať doma a v žiadnom prípade sa nesnažiť ísť niekam autom. Na niekoľko hodín odstavili hlavnú prístupovú cestu do mesta.

Elmer navrhol, aby sme začať stavať archu. Nenašli sme však žiadne góferové drevo v jeho dome. Trochu nás však trápilo, že Bob bol ďaleko od nás, v zborovej budove. Nemal sa ako dostať domov. Autom to nešlo. Takže prišiel až nad ránom, keď prestalo liať a vody opadli. Za tých niekoľko hodín vraj napršalo niečo vyše 15 cm zrážok. (Na Slovensku to nie je až také nezvyčajné ako tu v Oklahome. Vďaka Pánu, nikto neprišiel o život.)

No a ako s tým všetkým súvisí “ham and eggs”? Asi len tak, že ma prekvapili rovnako, ako večerná “potopa”. Skoro ráno, predtým, než sa spustil lejak, sme boli pozvaní do “Daybreak Dinner” na raňajky. Po dlhom čase som si povedal, že si dám pauzu, nebudem skúšať samé novoty a dám si niečo známe. Objednal som si “hemendex”. Aké bolo moje prekvapenie, keď miesto jedného taniera mi priniesli rovno dva. A miesto vajíčok zapečených s troškou šunky, takúto nádieľku. Veď prečo nie?!

Elmer je indián. Teda nie úplný, iba šesnástinový. Aspoň tak o sebe hovorí. Boh ho požehnal výborným zdravým a pamäťou. Má už 86 rokov, ale stále je veľmi čulý. Skoro každý deň opravuje pokazené golfové palice, alebo niečo tlačí na svojom starom tlačiarenskom stroji, ktorý má ukrytý v šope. V tej šope majú svoj pelech aj dve staré mačky, o ktoré sa denne stará. Stále žije a svojím spôsobom sa teší z vecí, ktorými ho Pán požehnáva.

Pýtal som sa ho, ako sa mu žije bez Lois. (Lois bola jeho manželkou, ale pred štyrmi rokmi zomrela.) Elmer hovorí: “Prežili sme spolu nádherných 60 rokov. Bolo nám spolu veľmi dobre. Ale Pán si ju zobral naspäť. Veď patrí jemu. Ona sa má teraz veľmi dobre a mne sa stále darí.”

Kúpil si nový foťák. Starý vraj nefotil ostré fotky. Jedno popoludnie som ho našiel, ako sa vŕta v návode. “Kukneme sa na to spolu?”, spýtal som sa ho. On, že jasné. Tak sme asi dve hodiny skúmali jeho nový zázrak a zisťovali, čo to čudo dokáže. Všeličo a jeho majiteľ tiež. Vytriediť fotky v počítači, vybrať tie najlepšie a vytlačiť? Pre Elmera hračka.

Na Elmerovi sa mi páči, že žije. Nevzdáva to. Stále poznáva svet a učí sa.  Aj o tom je život.

Tak sme tu. Po takmer nekonečnej, 26-hodinovej ceste sme sa ocitli v krajine nekonečných plání. Teda aspoň tak vyzerá Lubbock (Texas) a priľahlé mestá a dedinky. Kam oko dovidí, samé roviny. Žiadny kopec.

Prvý deň (štvrtok) bol dosť náročný. Začal po krátkom spánku, ktorý bol väčšinou prerušovaný. Duch chcel spať, ale telo sa nevedelo rozhodnúť, či fungovať po novom alebo po starom. (tu sme 7 hodín za vami)

Takže po prvom dni máme za sebou už niekoľko návštev Sunsetu, niekoľko stretnutí s milými ľuďmi a raňajky a obedy s veľmi pohostinnými Perryovcami.

No a samozrejme, oči nasýtené pohľadom na nekončiace roviny Lubbocku.