Staré veci pominuli, hľa nastali nové

Začnem od konca. Keď som dnes ráno premýšľal nad poslednými riadkami tohto zamyslenia, tak som odbehol do kuchyne naliať si do hrnčeka vodu. V nepozornosti som doňho drgol a on si to nedobrovoľne nasmeroval priamo na dlážku a tam sa rozbil na tisíc kúskov. S prekvapením som sa najprv pozrel pod nohy, potom sa zohol, všetkých tých tisíc kúskov pozametal a hodil do koša.

A bolo po hrnčeku.

Morálne ponaučenie?

Keď človek rozbije hrnček, hodí ho do koša. Veď tam patrí. Tisíc kúskov by nepozliepal ani ten najtrpezlivejší z nás.

Boh však nikdy nehodí rozbitý hrnček do koša! Je trpezlivejší ako my. Pretože tými rozbitými hrnčekmi, sme často my ľudia.

Boh nie je perfekcionista. Keby bol, tak by to už dávno s nami skončil.

Lebo každý z nás zlyháva a robí chyby. A Boh veľmi dôverne pozná všetky naše škrabance, pukliny a pozliepané miesta.

Boh v sebe neživí tú trpkú farizejskú neschopnosť vidieť potenciál pre dobro v človeku. Nepozerá sa len na zlyhania a chyby. Nie! Boh vidí oboje. Naše zlyhania, ale aj výhry. No oveľa viacej ako naša nedokonalosť Ho zaujíma to dobro, ktoré v nás ešte ostalo. Lebo Boh nie je posadnutý hriechom, zlom a smrťou, ale dobrom, milosrdenstvom a životom! Čo sa dá pozliepať, to chce pozliepať. Čo sa nedá, to chce nanovo pretvoriť. A vdýchnuť život.

Ježiš hovorí: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť. Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali.” (Matúšove evanjelium 9:12-13)

A presne o tom je to zvláštne slovo: “kajať sa”. Je to naše uzdravovanie sa. Obrátenie sa v nádeji k Bohu. Je to ten zúfalý výkrik z kuchynskej dlážky: “Som úplne rozbitý. Na tisíc kúskov. Dokašlal som to. Potrebujem Ťa. Nemám Ti, čo ponúknuť. Prichádzam s prázdnymi rukami. Tak, ako som. Už nič nehrám. Potrebujem Tvoju pomoc. Potrebujem život, ktorý len Ty môžem obnoviť!”

A Boh radostne dáva. Pomáha. Lieči a uzdravuje. Oslobodzuje.

Jeden z Ježišových učeníkov, apoštol Peter, premožený pocitom vlastnej nedostatočnosti a nedokonalosti padá k Ježišovým nohám a hovorí: “Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek.” (Lukášove evanjelium 5:8)

Aká novinka! Veď nám je všetkým jasné, že je hriešny! Ďalší rozbitý hrnček.

No, Peter je v tej chvíli naplnený strachom. Úplne paralyzovaný. Neschopný vidieť seba samého ako súceho na niečo dobré. Ako by on mohol byť nejako použitý Ježišom? Veď už tak veľa krát zlyhal… Nemilosrdný perfekcionizmus celkom zviera Petrovu dušu. Pripomína mu jeho chyby, nie však jeho potenciál. Nedáva mu nádej, ale oberá ho o život.

Je inšpirujúce sledovať Ježišovu reakciu: “Nato povedal Ježiš Petrovi: Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí.”

“Neboj sa!”

Aké kľúčové slová! Ako keby povedal: Nenechaj sa väzniť strachom. Nenechaj sa týrať tým tyranom vlastnej minulosti a všetkých svojich chýb. Nenechaj sa spútavať pohľadmi ľudí, ktorí nepoznajú milosrdenstvo a nevedia, čo je nádej a vidia len Tvoju minulosť!

“Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí.”

Peter, nielenže sa nemusíš báť. Pozri sa s nádejou do budúcnosti! Tvrdia Ti, že z Teba nič dobré nebude? Majú Ťa zaškatuľkovaného? Nič si z toho nerob, neboj sa. Peter, v Tebe je veľa dobra! A to dobro môže pomôcť mnohým ľuďom! Budeš loviť ľudí! Všetkých tých, ktorí sa topia vo vlastných chybách a zlyhaniach, tým budeš pomáhať. Budeš im ukazovať Božiu lásku a pomáhať nájsť život! Budeš im prinášať uzdravenie a oslobodenie!

To, čo dostal Peter od Ježiša, dostávame aj my. Každý deň nám Boh ponúka nový začiatok. Nový pohľad na minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Napriek našim minulým zlyhaniam nás nenecháva tápať, ale vyslobodzuje nás zo zlyhaní našej minulosti a ponúka nám nádejnú budúcnosť. A skutočný život v prítomnosti.

Hriešny človek, ani rozbitý hrnček nie je pre Boha problém. On má dostatok trpezlivosti a dokáže pozliepať čokoľvek! No nielen to. On dokáže tie hlinené črepy pretvoriť na niečo oveľa krajšie ako to, čím boli predtým!

Cítiš sa ako rozbitý hrnček? Si rozbitý na tisíc kúskov?

Neboj sa! Boh dobre vie, že si krehký a že si len z hliny. A On už z hliny neraz vytvoril čosi úžasné! Ty nie si výnimka! Tak sa, prosím, s dôverou k nemu obráť a prijmi uzdravenie a oživenie, ktoré ponúka.

Na začiatku tajomného príbehu dieťaťa z Betlehema stretáme chudobnú rodinu, do ktorej v skromných podmienkach prichádza na svet očakávané dieťa. Táto chudobná rodina sa čoskoro stáva aj rodinou na úteku. Rodinou utečencov v cudzej krajine egyptskej.

Pri narodení dieťaťa z Betlehema ešte nájdeme pastierov, v tej dobe najväčších vydedencov spoločnosti, ktorí prídu, aby sa poklonili tomuto dieťaťu. Aby mu dali aspoň to málo, čo majú – vlastnú poklonu a úctu.

Pri narodení dieťaťa z Betlehema budú takisto mudrci z Východu, ktorí prídu, aby sa mu poklonili ako kráľovi. Prinesú mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. Do Betlehema ich privedie hviezda, ktorá napokon svieti nad miestom jeho narodenia. Dieťaťu z Betlehema sa budú klaňať ako kráľovi a nazvú ho kráľom Židov. A nakoniec vo sne budú varovaní, aby nesplnili vôľu Herodesa, ale vôľu Božiu a aby sa už nevracali k rímskemu vladárovi. A tak aj spravia.

S niečím podobným, no nápadne kontrastným, sa stretneme na konci evanjelií. Dieťa z Betlehema je teraz už dospelým mužom.

Tí najbohatší a najzbožnejší – duchovná a sociálna elita spoločnosti – saduceji, farizeji a zákonníci Ježiša odmietnu, neprídu sa mu pokloniť a neprejavia mu úctu, ale krvilačne ho vydajú moci Ríma.

Pilát, predstaviteľ rímskej moci, je cez sen svojej ženy varovaný, aby neplnil vôľu ľudu a náboženskej hierarchie, ale vôľu Božiu. No on sa rozhodne ináč. Takisto obdaruje toto dieťa z Betlehema. No iným spôsobom, ako mudrci. Miesto zlata, kadidla a myrhy mu daruje bičovanie a kríž.

Rímski vojaci sú prvými pohanmi v celom Matúšovom evanjeliu po mudrcoch z východu, ktorí ho nazvú „židovským kráľom“. No nie s úctou, ale s výsmechom. Aj oni mu dajú svoje dary: purpurové rúcho, tŕňovú korunu a niekoľko pľuvancov. A v momente smrti miesto žiarivej hviezdy zavládne nad celým územím obrovská tma. Jediným zábleskom svetla bude hlas pohanského stotníka znejúci do tmy: “On bol naozaj Boží syn!”

Zvláštna podobnosť, zvláštne kontrasty. Čo nám týmto všetkým, týmto evanjeliom o dieťati z Betlehema hovorí Boh?

Nuž, okrem toho, že si môžeme vybrať, či a ako prijmeme dieťa z Betlehema, zjavuje nám hlavne niečo o sebe. On nie je Bohom, ktorý je vzdialený trilióny svetelných rokov od planéty Zem. Je veľmi blízko každému človeku. Úplne každému. Dokazuje to tým, že prichádza medzi nás. Stáva sa jedným z nás. Boh človekom.

Prichádza s plačom novonarodeného dieťaťa.

Prichádza priamo tam, kde je najviac potrebný. Prichádza tam, kde je najväčšia bolesť sveta. Prichádza medzi chudobných, utekajúcich, vydedených a opovrhovaných. A títo všetci ho prijímajú. Jeho prítomnosť medzi nimi premieňa ich ubiedenosť a vyprahnutosť na schopnosť žiť, dávať a deliť sa s druhými.

No zároveň prichádza aj kvôli elite, kvôli tým, ktorí vedú a poučujú druhých (a často zabúdajú na to, že aj oni potrebujú byť poučení a vedení). Prichádza kvôli tým, čo vládnu (a často tú vládu zneužívajú). Prichádza aj kvôli bohatým (ktorých to bohatstvo často úplne vlastní a pohlcuje). Prichádza kvôli celebritám (ktorých lesk je dočasný a vo vnútri sa cítia často bezvýznamnejšie ako tí najneznámejší ľudia). Aj medzi týchto všetkých ľudí prichádza. Lebo aj oni Ho potrebujú. Aj oni potrebujú zažiť Jeho prijímajúci a premieňajúci dotyk lásky.

Prichádza k nám všetkým, lebo miluje každého. Rovnako. Neuprednostňuje.

No nie všetci ho prijímajú. Tí, čo ho neprijmú, tí, ktorí neznesú prítomnosť Božiu vo svojej blízkosti, tí Ho ukrižujú. Jeho prítomnosť nevyvolá úctu, ale nevďak. Nevyvolá premenu k lepšiemu, ale zatvrdnutie. Toho, ktorý dáva všetkému život, toho zbavia života!

No príbeh dieťaťa z Betlehema nekončí na kríži. Jeho príbeh pokračuje slávnym vzkriesením, nanebovstúpením a obnovením vlády práva a spravodlivosti!

A to je naša nádej. Naša nádej je vo vzkriesenom, večne živom, dospelom dieťati z Betlehama! Na ňom vidíme, že zlo tohto sveta nemá posledné slovo. V ňom spoznávame Božiu spravodlivosť, ktorá nedovolí, aby nespravodlivo trpiaci boli na konci zahanbení!

To je nádej každého nezaslúžene trpiaceho. To je nádej každého zúfalého, každého utekajúceho, každého chudobného, každého vydedenca a opovrhnutého, ktorý sa s dôverou prichádza vďačne pokloniť dieťaťu z Betlehema!

To je zároveň nádej všetkých hladom trpiacich a umierajúcich detí v pekelných dierach v Etiópii, Keni, Somálsku, Zimbabwe, Sudáne…, ktoré o dieťati z Betlehema nikdy nepočuli. Ono je v tej najväčšej bolesti pri nich. Objíma ich a šepká im, že aj ich vzkriesenie jedného dňa príde. Aj ich slzy budú utreté. Ich bolesť naveky odňatá. Smrť porazená. Náprava a obnova všetkého sú už na ceste. Odčinenie skrivodlivosti a premena všetkého už totiž začali v dieťati z Betlehema! Začali jeho spravodlivým vzkriesením!

Dieťa z Betlehema chce byť blízko každému z nás. V radosti, ale aj bolesti. Aj nás môže premeniť jeho prítomnosť. Tak ako pastieri alebo mudrci z Východu, aj my sa mu môžeme prísť pokloniť. Aj my mu môžeme priniesť nejaké dary. Ako?

Jeho dielo a Jeho prácu v tomto svete môžeme prijať za svoje a začať sa na nich spolupodielať. Predzvesť premeny, obnovy a nápravy všetkého môže prísť do životov ubiedených, chudobných, utekajúcich, opovrhovaných, ale zároveň aj vládnucich, bohatých a uznávaných práve cez nás. Božiu blízkosť, prítomnosť a láskavý dotyk môžu títo všetci zažiť práve prostredníctvom nás!

Dieťa z Betlehema, Ježiš Kristus, prichádza tam, kde Ho najviac treba! Môžeme Ho prijať medzi seba a zároveň môžeme byť všade tam, kde je On! To je Jeho vianočné pozvanie!

Nech aj tieto Vianoce zažijeme život prijímajúce a život dávajúce stretnutie s dieťaťom z Betlehema! To prajem nám všetkým!

Ježiš mu povedal: Vstaň, zober si lôžko a choď! A ten človek okamžite ozdravel, vzal si lôžko a chodil. V ten deň však bola sobota, a tak Židia dohovárali uzdravenému: Je sobota, nesmieš nosiť lôžko! Ale on im odpovedal: Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: Zober si lôžko a choď! Oni sa ho spýtali: Ktože je ten človek, čo ti povedal: Zober si lôžko a choď!?” (Ján 5:9-12)

Počujete aj vy ten povrchne súdiaci tón hlasu, akým sa vodcovia Izraela pýtajú tohto kedysi chorého (asi chromého alebo ochrnutého): „Ktože je ten človek, čo ti povedal: Zober si lôžko a choď!?

Čo ma však na ich otázke zaráža a desí nie je ani tak spôsob a tón akým tú otázku kládli, ale jej samotný obsah! Títo samoľúbi vodcovia sa pýtajú tohto chudáka, kto je tým, kto mu prikázal „porušovať sobotu“! Pýtajú sa ho na to, kto mal takú odvahu a drzosť prikázať mu, aby robil to, čo podľa ich „výkladu“ bolo v sobotu zakázané?!

Nepýtajú sa ho s obrovským ohromením a úžasom: Kto je ten, čo ťa uzdravil? Ale: kto je ten, čo ti prikázal “porušovať” sobotu?

Ich Boh bol úplne zaškatuľkovaný. Ich očakávania boli úplne jasné. Písma boli celkom preskúmané a „len nimi“ správne pochopené. A preto aj ich myslenie bolo vopred presne nalinkované. Sobota = žiadna práca. Nosenie lôžka určitej veľkosti na určitú vzdialenosť = práca. Práca v sobotu = hriech.

Na prvý pohľad čistá logika, žiadna chyba. Prečo by sme sa mali na týchto vodcov hnevať? Hmm. To, čo chýba takejto logike je srdce. Srdce, ktoré je schopné zohľadniť motív dôvodu pre konanie rôznych vecí. Aj v sobotu. Posudzovanie konania, bez poznania motívu je zaslepenosťou. Nie je totiž nosenie lôžka ako nosenie lôžka.

Ak nosíme (rozumej Židia v 1. storočí) jedno lôžko za druhým, lebo práve zariaďujeme svoj nový honosný dom s piatimi spálňami, lebo si chceme žiť vo väčšom luxuse a pohodlí a pri tom všetkom nedbáme na Boha, od ktorého naše zabezpečenie pochádza a ktorý nám dal sobotný odpočinok na oddych a rozjímanie – potom skutočne nechápeme, o čom je sobota. Ak sme však 38 rokov presedeli a preležali, lebo sme nemohli chodiť a všade nás nosili druhí, tak postaviť sa po týchto dlhých rokoch čakania, zobrať si lôžko a vykročiť, je skutočnou oslavou Boha!

Títo otupení vodcovia Izraela neboli schopní vidieť, že sa stalo obrovské znamenie, zázrak. Títo zaslepenci túžili, aby bol Boh v sobotu uctievaný správne – odpočinkom od práce a modlitbou a vďakou Bohu, ktorý sa stará!

No a tu pred nimi stojí človek, ktorý si 38 rokov neodpočinul. V túžbe dostať sa včas do tajomnom opradeného kúpeľa, keď v ňom zvíri voda, sedával denno-denne v jeho blízkosti. Čakal na svoju príležitosť a vždy sa úmorne snažil, no nikdy nič nedosiahol. Jeho postihnutie naňho doliehalo celý život. Každý deň si ho „nosil“ ako taký ťažký balvan na svojich pleciach.

A tu prišiel Ježiš. Ten Ježiš, ktorý prináša konečný a definitívny odpočinok od všetkej lopoty. A ako znamenie tohto prichádzajúceho odpočinku, zázračne uzdravil nášho chudáka. Ten sa postavil na nohy, zobral si lôžko a šiel. Po takmer štyroch desaťročiach!

V jeho duši musela byť neskutočná radosť! Nepopísateľná eufória a nadšenie! Jeho chodiace nohy, ruky držiace a nesúce lôžko boli živou oslavou a zvestovaním Božej moci. Jeho uzdravené telo bolo živým evanjeliom. Dobrou správou o Bohu, ktorý prichádza a prináša uzdravenie, skutočný odpočinok a život všetkému stvoreniu! Nemohla existovať lepšia oslava soboty, ako bola práve táto.

Ako sa len mohli izraelskí vodcovia tohto človeka pýtať: “Ktože je ten človek, čo ti povedal: Zober si lôžko a choď!?” Prečo sa ho len nespýtali: “ktože je ten, čo ťa tak úžasne uzdravil?” Hmm.

Ako ľahko sme schopní vidieť ich zaslepenosť a voči našej vlastnej zaslepenosti sme takí slepí! Ako často a v akých rôznych veciach sme im podobní.

Rozožieraní vlastným perfekcionizmom a puntičkárstvom nie sme schopní vidieť veľké obety, ktoré naši blížni prinášajú, ale len ich drobné „prehrešky“ a nedokonalosti, ktorých sa dopustia pri vykonávaní nejakého veľkého dobra v náš prospech! A často to ani nemusia byť “prehrešky” a chyby ale len pomyselné “prehrešky” a “chyby”. Stávajú sa nimi len preto, lebo ich tak vnímame my svojim sebeckým myslením bez srdca.

Potrebujeme príklady?

Nespokojný manžel s kyslejším šalátom (ako by si on želal) počas trojchodového obeda. S tvárou kyslejšou ako ten šalát sedí pri stole a hundre neschopný pochváliť manželku, ktorá sa celé doobedie vrtela v kuchyni, aby jemu a celej rodine uľahodila. Nepýta sa: Kto je tá úžasná manželka, ktorá sa postarala o celú rodinu? Ale, hromží: Kto je tá neschopná ženská, čo takto pokašlala tento šalát?!

Alebo iný príklad, tentokrát v opačnom garde:
Manžel od rána opravuje vylomené dvierka na špajzy, kvapkajúci vodovod v kúpeľni, nakupuje v 3 supermarketoch a lekárni, aby všetko zohnal. Cestou sa ešte zastaví aj v kvetinárstve, aby urobil nečakanou kvetinkou radosť manželke. Samozrejme, ona sa jej poteší, ale potom pri vybaľovaní nákupu zistí, že manžel v snahe stihnúť obed s rodinou a neskorší plánový výlet nezohnal šampón, ktorý nemali v prvom, druhom ani treťom obchode. Mrzutosť ju zaplaví a zostane v nej ponorená až do konca dňa.

Na aké príklady si spomeniete vy?

Kiežby sme mali aj my v sebe niekedy viacej pravej ľudskosti a boli schopní vidieť viacej toho, ktorý uzdravuje a vracia život a nielen toho, ktorý “porušuje” sobotu! V samotnom Kristovi a aj v ľuďoch okolo nás.

Modlitba:
Náš dobrý a štedrý Pane daj nám prosím zrak, aby sme neboli slepí. Daj nám oči, ktoré budú schopné vidieť požehnania, ktoré sa nám dostávajú od Teba a od našich blížnych! Nauč nás vidieť lásku, aj keď je prejavovaná iným spôsobom, na aký sme zvyknutí. Nauč nás prijímať a oceniť všetko dobro, ktoré na nás zosielaš.